Ivana Vrabľová
Zatlieskajme!
Je celkom pekným zvykom, že po úspešnom lete cestujúci zatlieskajú pilotovi a posádke za to, že ich často roztrasené dušičky priviedli späť na úroveň, na ktorej sa cítia najbezpečnejšie.
Mám rada vôňu pokosenej trávy, prebúdzanie sa za prvých ranných lúčov svetla, prechádzky naboso po pláži a východy slnka, ktoré berú dych. Život mi dáva a ja to spíšem. Alebo nakreslím. Alebo... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Je celkom pekným zvykom, že po úspešnom lete cestujúci zatlieskajú pilotovi a posádke za to, že ich často roztrasené dušičky priviedli späť na úroveň, na ktorej sa cítia najbezpečnejšie.
V skutočnosti to ani nebola pekná budova, vlastne bola aj dosť stará. Nikdy nepočula o modernej architektúre, ale zato si isto pamätala časy, keď mäso chutilo ako mäso, mlieko ako mlieko a keď bola čokoládová poleva z naozajstnej čokolády. Sama tomu napokon i bola svedkom, deň za dňom. Pochmúrne sivé steny vstrebávali vône letných malín, čo známi zo záhrady dali i prvých lások, čo rozpadli sa časom. A my s nimi.
Tak trochu príbeh, tak trochu rozprávka, avšak skutočná a možno vám napokon bude aj povedomá. Práve preto nemá šťastný koniec.
A tak som rozmýšľala, čo je to domov, pretože je zakaždým iný. Hľadala som ho v červeni striech nerovných domcov z výkresu druháčika i v šedi sídliska v očiach unavenej matky vracajúcej sa poobede z práce. Zistila som, že domov, to nie je červená strecha. Môže ním byť len tá červená strecha, pod ktorou žijú milovaní ľudia. Akosi je to totiž tak, že milovaní ľudia vytvárajú domov, a nie naopak. Tak som prišla na to, že domov sú upokojujúce tóny matkinej uspávanky. Že sú to otcove ruky, ktoré nepohladia, no dajú chlieb. Že je to chápavý pohľad, v ktorom nájdem silu ísť ďalej, a ja pôjdem, opustím domov, lebo je to tak správne. Navštívim mnohé miesta, spoznám veľa ľudí, ale potom sa predsa vrátim domov, tam, kde nie sú brány, ktoré sa uzamykajú. Opäť pocítim známe vône, opäť ma privítajú známe ruky. Lebo domov, to je tisíckilometrová cesta, na ktorej konci stojí rezancová polievka na povedomom stole s povedomými stoličkami v povedomej kuchyni. Sú dni, kedy zistíte, že vám k šťastiu chýba už len rezancová polievka.
Ešte pred pár desiatkami rokov bolo sledovanie televízie skutočný zážitkom. Celé rodiny vtedy usadali k obrovskej dreveno-kovovej škatuli so zatajeným dychom a pozorovali, čo sa bude diať, aj keď každý televízny prijímač mal úplne rovnakú kvalitu obrazu (zrnivú) a jeden program. Televízne hlásateľky vtedy ešte vedeli po slovensky a boli to tie najväčšie celebrity, aké sa dalo široko-ďaleko nájsť. Ešte moja matka pamätá na časy, keď sa pre naše, československé, hokejové družstvo zišla celá dedina u susedov, ktorí ako jediní mali starý dobrý Oravan ´74 (aj to len preto, lebo „Pišta robí na Okresnom, pľuha jedna“), aby sledovali, ako si budú počínať. Nuž, dnes je to len retro, na ktoré si pri pohľade na novodobé širokouhlé LCD prijímače len málokto spomenie.
Stalo sa to v jedno marcové popoludnie. Vonku bolo ešte stále chladno, i keď neodbytné slnečné lúče sa už pokúšali zohriať stuhnutú zem. Kdesi začvirikal vtáčik a naplnil nás úžasným pokojom. I on sa už tešil na jar.