Hľadala som ho v piesňach, ktoré sa nazdávajú, že ho poznajú, ale nenašla som ho tam, lebo čo je dôležité pre jedného, nemôže byť pre všetkých. Ani jabloň neznamená to isté pre záhradníka ako pre zaľúbencov, ktorí chcú len pozhovieť v jej tieni. Piesne mali krásne melódie a tak som si ich púšťala stále dookola, kým som nepochopila, že iba pieseň, ktorej slová naozaj vytvárajú zmysel a ktorej melódia mi je známa, pre mňa môže niečo znamenať. Nestačí, ak na ňu tancuje len telo.
Vraví sa, že láska má veľa podôb, no je vždy rovnaká. Podobne je to aj s domovom, lebo domov je láska, len v inej forme. Je to bezpečie, akési krídla, ktoré ma zahalia vtedy, keď som najzraniteľnejšia. Ale je aj šťastie, ktoré cítim, keď chcem konečne vyletieť von. Domov nie je totiž limitovaný počtom stien a dverí, myslím, že ani vôbec nebýva zapustený v zemi ako obyčajné obydlie, lebo obydlie nemôže byť domovom, keď v ňom nie je láska. Naučila som sa, že domov je o spoločnom ľudskom kontakte, o bozkoch i hádkach. O hádkach preto, lebo sú v istom zmysle ako beh - kým sa dostanete k očakávanému koncu, bolí to. Ale na konci je z vás silnejší človek.
Zistila som, že domov možno stratiť, no taktiež ho možno zase nájsť. Viem, že by som sa nemala báť vybudovať si domov v tých, ktorí mi ponúkajú stavebný materiál, ale to nie je vždy také jednoduché. Čím viac okúsim, tým som obozretnejšia. Nemôžem sa predsa o svoj domov deliť s niekým, kto by si ho nevážil. Usúdila som teda, že potrebujem vnímavé srdce, ktorému by som mohla dôverovať. A byť doma...
A tak sa ma pýtali, čo je to domov. Chvíľu som rozmýšľala, ale potom som odpovedala, že je tak dažďom, ktorý prináša úrodu, ako i slnečnými lúčmi, ktoré zobúdzajú roľníkov do práce. Že ho možno nájsť tak v dave ľudí, ako i v človeku samotnom. Že je jazykom, ktorému rozumiem, i krásnymi slovami v ňom. Bozkami i hádkami. Že je cestou, ktorú musím podniknúť, aby som sa mohla opäť vrátiť.