Niet divu, že sa táto novodobá tradícia uchytila – dnes už bežne zverujeme svoje životy do rúk hŕstky ľudí kdesi v oblakoch; je za čo ďakovať.
No na druhej strane, málokedy sme vďační i za mnohé, povedzme, menej povšimnuteľné činy, ktoré pre nás každodenne robia iní ľudia. Tie si akosi v záplave bežných starostí všímame menej, no i napriek tomu, sú to práve tie malé skutky, ktoré robia naše životy takými, aké sú. Títo ľudia nás síce nezavedú ku hviezdam, ale zaslúžia sa o to, aby sme stihli prísť do práce načas, aby sme v nej neboli hladní, aby sme sa cítili pohodlne. Dalo by sa povedať, že i oni v istej chvíli pilotujú naše osudy, a niekedy dokonca viac, ako sa to na prvý pohľad zdá. A predsa len, málokedy im zatlieskame za ich prácu. Teda, bolo by zvláštne pani predavačke tlieskať v obchode za to, že započítala nákup, ale pekným potleskom môže byť i obyčajný úsmev. Pozdrav. Prianie pekného zvyšku dňa. Verte mi, takéto zatlieskanie dokáže spríjemniť pokojne i celý deň (teraz píšem z vlastnej skúsenosti) a človeku na druhej strane dá pocítiť, že je dôležitý a že si ho za to, čo pre vás robí, vážite. Je to v podstate ako uzavretý kruh – vy niekomu prejavíte vďaku, on/ona naopak spríjemní deň niekomu inému a podobne, až kým sa nenaučíme všetci zatlieskať i za tie najmenšie láskavosti. Verte mi; je za čo ďakovať.