Predovšetkým bola stará cukráreň sídlom detských fantázií a túžob, čo prechádzali očami i nosom. V zime nedobytnou pevnosťou, obklopenou množstvom snehu, no napĺňalo ma to radosťou i možnosťou celú cestu premýšľať o rôznorodých chutiach a tvaroch, o tom, či budú mať francúzske rožky alebo veterníky, o tom, či aj dnes odídem s krehkým pokladom zabaleným v papieri. Zvonec na dverách – otvorené. Fantáziám, čo sa šíria mysľou, vôňam, čo dvoria zmyslom. Schodmi a dverami už prechádzam s hladnými očami. Miestnosť celkom potemnená, no mala svoje čaro. Pri pulte dlhé rozhodovanie, lebo stále mi bolo málo.
Medzi cukrárňami nebola veru kráľovná krásy, stolička každá iná, bledé obrazy na stenách. Na tieto spomienky už dnes pomaly, tichučko padá prach. Ale tak si ju ešte pamätám – nik sa neponáhľa, každý sa v cukrárni zastaví. Za vysvedčenie babičky kupujú ovocné košíčky. A mladé páry pri stoloch a koláči si sladké city vyznávajú. Taká obyčajná bola, a predsa mi dnes chýba. Možno odišla s detstvom; ostala prchavá chvíľočka iba. Možno len tá vôňa domácich koláčov a dokonalosť v nedokonalosti, taká vzdialená od nablýskaných podláh a ligotavých pultov. Časy ozajstných priateľov a radosti, ktorú dokáže priniesť obyčajný koláč z cukrárne. A starých mám, čo vnukom kupujú dobrôtky za jednotky.