Dva dni v rodine

Autor: Ivana Vrabľová | 23.3.2014 o 13:15 | (upravené 3.9.2014 o 12:24) Karma článku: 7,39 | Prečítané:  653x

Tak trochu príbeh, tak trochu rozprávka, avšak skutočná a možno vám napokon bude aj povedomá. Práve preto nemá šťastný koniec.

Deň pekný

Cez drevené okná presvitá bojazlivý lúč ranného slnka. Všetko navôkol kvitne, všetci sa usmievajú. Oberáme ríbezľové a malinové kríky za domom, ktoré potom treba prebrať, poumývať, pripraviť na lekvár. Neskôr si môžeme užiť zaslúžené voľno, čiže behať po okolí, kým nie sme všetci spotení a lepkaví, teda, okrem sestry, tá už je veľká, tá sa s nami nehrá, radšej vyzerá chlapcov z ulice. Dom zvučí rôznorodými hlasmi, poschádzali sa tu z toho i z toho kraja a aspoň na chvíľu sa vrátili domov, ktorý vonia po ríbezliach a malinách.

Večer sa domom rozlieha vrava a občas i nadšené výkriky, hrajú sa totiž karty, a to nie je len tak, lebo pri žolíkovom turnaji sa každú chvíľu ktosi nadšene teší, že ostatných prekabáti, alebo urazí, keď sa mu nedarí. Ríbezľové víno však všetkých udobrí. „Buďte trochu ticho, nevykrikujte toľko!“ kričí cez univerzálny dorozumievací prostriedok (šachtu na kúrenie) otec. Chlapi totiž radšej pozerajú hore správy, ako by sa mali znížiť k podobnej činnosti (i keď len nechcú priznať, že žolíka hrať nevedia). A my sa upokojíme, ale len na chvíľu. Potom sa opäť niekto nadšene teší, že vyhráva alebo urazí, že sa mu nedarí. „Jóój, to už by aj na Osrblí zamrzli, kým sa vyložíš,“ informuje nás starká o poveternostnej situácii na okolí. O pol jedenástej sa rozídeme do izieb, zajtra sa totiž pôjde do mesta, tak sa treba vyspať. Starká opráši svoj malý červený fiatík, treba pokúpiť želírovacie cukre na ovocie, odfarbovače na škvrny od neho a ktovie čo ešte. A tak sa pomaly poberieme do postelí a o chvíľu už všetci snívame o dome postaveného zo smiechu, radosti a vône malín a ríbezlí.

 

Deň škaredý

Cez plastové okná presvitá bojazlivý lúč ranného slnka a osvetľuje kopy rozhádzaného šatstva, vypojených spotrebičov, pootváraných skríň  a škatule, ktoré ešte nikto nestihol naplniť a odviezť preč. Na dvore ešte stále stojí fúrik, ktorý akoby sa ešte len včera piskľavo tešil z bielej chlpatej labky psíka, ktorý sa s ním hrával. Ríbezle ani maliny nikde nevidno, všade len burina a raždie. Tráva rastie všetkými smermi, tak dlho po nej už neprešla detská nôžka. Nikto domov nechodí, nikto už domov nepozná.

Na príjazdovej ceste zastaví auto a hneď sa začne plniť vecami z domu. Muž v strednom veku ho ohlodá na kosť, i keď ešte netuší, že ho veci nikdy nedokážu učiniť šťastným. Vo svojej mysli má len jediné. Zrak mu spočinie na stole, ktorý sa ešte nedávno prehýbal od smiechu ľudí, ktorí pri ňom trávili večery kartovými turnajmi, no nič už necíti.

Všetci sa už rozišli, do toho i tamtoho kraja. Telefón sa rozozvučí len vtedy, keď niektorý z bratov potrebuje peniaze.

Dom, ktorý voňal po ovocí, vyzerá na prvý pohľad rovnako ako vtedy, keď pri ňom ešte parkoval starý červený Fiat a po okolí behali spotené deti so slivkami vo vreckách. Vo vnútri však plače. Plače za starými časmi, keď sa ľudia urážali len pre prehru v kartách. Plače pre ruky, ktoré nestlačia kľučku preto, aby ho naplnili svojim hlasom, ale len vtedy, keď ho chcú ešte viac zahanbiť. Plače preto, lebo nikto nemá čas vyryť mená jeho posledných majiteľov na nové, kamenné domy ich posledného odpočinku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?