Bozky a hádky

Autor: Ivana Vrabľová | 4.8.2013 o 22:30 | (upravené 6.9.2013 o 0:18) Karma článku: 7,51 | Prečítané:  523x

A tak som rozmýšľala, čo je to domov, pretože je zakaždým iný. Hľadala som ho v červeni striech nerovných domcov z výkresu druháčika i v šedi sídliska v očiach unavenej matky vracajúcej sa poobede z práce. Zistila som, že domov, to nie je červená strecha. Môže ním byť len tá červená strecha, pod ktorou žijú milovaní ľudia. Akosi je to totiž tak, že milovaní ľudia vytvárajú domov, a nie naopak. Tak som prišla na to, že domov sú upokojujúce tóny matkinej uspávanky. Že sú to otcove ruky, ktoré nepohladia, no dajú chlieb. Že je to chápavý pohľad, v ktorom nájdem silu ísť ďalej, a ja pôjdem, opustím domov, lebo je to tak správne. Navštívim mnohé miesta, spoznám veľa ľudí, ale potom sa predsa vrátim domov, tam, kde nie sú brány, ktoré sa uzamykajú. Opäť pocítim známe vône, opäť ma privítajú známe ruky. Lebo domov, to je tisíckilometrová cesta, na ktorej konci stojí rezancová polievka na povedomom stole s povedomými stoličkami v povedomej kuchyni. Sú dni, kedy zistíte, že vám k šťastiu chýba už len rezancová polievka.

Hľadala som ho v piesňach, ktoré sa nazdávajú, že ho poznajú, ale nenašla som ho tam, lebo čo je dôležité pre jedného, nemôže byť pre všetkých. Ani jabloň neznamená to isté pre záhradníka ako pre zaľúbencov, ktorí chcú len pozhovieť v jej tieni. Piesne mali krásne melódie a tak som si ich púšťala stále dookola, kým som nepochopila, že iba pieseň, ktorej slová naozaj vytvárajú zmysel a ktorej melódia mi je známa, pre mňa môže niečo znamenať. Nestačí, ak na ňu tancuje len telo.

Vraví sa, že láska má veľa podôb, no je vždy rovnaká. Podobne je to aj s domovom, lebo domov je láska, len v inej forme. Je to bezpečie, akési krídla, ktoré ma zahalia vtedy, keď som najzraniteľnejšia. Ale je aj šťastie, ktoré cítim, keď chcem konečne vyletieť von. Domov nie je totiž limitovaný počtom stien a dverí, myslím, že ani vôbec nebýva zapustený v zemi ako obyčajné obydlie, lebo obydlie nemôže byť domovom, keď v ňom nie je láska. Naučila som sa, že domov je o spoločnom ľudskom kontakte, o bozkoch i hádkach. O hádkach preto, lebo sú v istom zmysle ako beh - kým sa dostanete k očakávanému koncu, bolí to. Ale na konci je z vás silnejší človek.

Zistila som, že domov možno stratiť, no taktiež ho možno zase nájsť. Viem, že by som sa nemala báť vybudovať si domov v tých, ktorí mi ponúkajú stavebný materiál, ale to nie je vždy také jednoduché. Čím viac okúsim, tým som obozretnejšia. Nemôžem sa predsa o svoj domov deliť s niekým, kto by si ho nevážil. Usúdila som teda, že potrebujem vnímavé srdce, ktorému by som mohla dôverovať. A byť doma...

A tak sa ma pýtali, čo je to domov. Chvíľu som rozmýšľala, ale potom som odpovedala, že je tak dažďom, ktorý prináša úrodu, ako i slnečnými lúčmi, ktoré zobúdzajú roľníkov do práce. Že ho možno nájsť tak v dave ľudí, ako i v človeku samotnom. Že je jazykom, ktorému rozumiem, i krásnymi slovami v ňom. Bozkami i hádkami. Že je cestou, ktorú musím podniknúť, aby som sa mohla opäť vrátiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?