Ale i keď nám dnes už nič nezrní a väčšina má na dennom poriadku k dispozícii svojich 389 programov digitálnej televízie, kvalita akosi (prekvapivo?) ustupuje do úzadia.
Bolo to len pred pár rokmi, čo som sa čudovala Američanom, ako to môžu s toľkými reklamami vsúvanými do programov vydržať. Dnes sa čudujem všetkým, čo to pre rovnaký dôvod môžu vydržať s našimi televíziami. Nuž, chápem, že „kríza“ sa dotýka všetkého, médiá nevynímajúc, avšak zarobia televízie aj po tom, ako ich programy prestanú diváci sledovať práve kvôli tým otravným reklamám, pomocou ktorých chcú silou-mocou zarobiť? Asi ťažko. Ale to nič nemení na tom, že budeme každé leto počúvať dookola o tom, ako si niekto vyskakuje po pláži, spievajúc a pýšiac sa najsupervýhodnejším paušálom a každú zimu sledovať to, ako diviak naháňa vrieskajúcich spoluobčanov. O reprízach tisíckrát videných filmov sa dlho zmieňovať nebudem, sami viete, sami nadávate.
P.S. Titanic večne živý. (Už toľkokrát sa potopil a opäť vyplával nad hladinu.)
Takto sa televízia stala čoraz menej obľúbeným komponentom našich domácností. Možno opäť raz dôjdeme do štádia, keď z celej dediny bude mať televízor iba Pišta. Ale nie preto, lebo robí na Okresnom, skôr preto, že jeho žena je na dôchodku a nevadí jej (nerozlišuje) rozdiel medzi tým, čo je hodnotné a čo je turecký seriál.