Smrť je ako zemetrasenie

Autor: Ivana Vrabľová | 30.3.2013 o 11:00 | (upravené 3.9.2014 o 12:14) Karma článku: 9,16 | Prečítané:  664x

Stalo sa to v jedno marcové popoludnie. Vonku bolo ešte stále chladno, i keď neodbytné slnečné lúče sa  už pokúšali zohriať stuhnutú zem. Kdesi začvirikal vtáčik a naplnil nás úžasným pokojom. I on sa už tešil na jar.

S kávou z automatu a igelitovými taškami plnými užitočných vecí v rukách sme sa vybrali na návštevu. Vôkol to páchlo dezinfekčnými prostriedkami a kde-tu bolo počuť šuchot modrých igelitových návlekov. Chodby sa pomaly plnili návštevníkmi. Prišiel ich čas. Nič neobvyklé, denná rutina. Nič nenaznačovalo tomu, že by sa dialo niečo výnimočné. Žiadny čierny plášť, či záblesk obávanej kosy, ani mráz behajúci po chrbte. Až potom.

Smrť je ako zemetrasenie. Roky si budujete dom, tehlu po tehle; niečo sa vám vydarí, niečo nie, potom pristavíte dokonca aj garáž a nadobudnete pocit, že vám už nič nemôže chýbať.  Roky si utvárate vzťah z vrúcnych bozkov a objatí; niečo sa vám vydarí, niečo nie a možno zažijete aj zopár príjemných dní, keď uveríte, že vám už nič nemôže chýbať. A vtedy príde zemetrasenie. Z domu ostane kopa tehál, po človeku kopa spomienok. Zrazu zistíte, že už nemáte kde bývať, že už niet rovnakého láskavého srdca, ktoré by vás prichýlilo.

Tak sa napokon asi všetci stávame bezdomovcami; bez ľudí, ktorých sme milovali; bez úsmevu, ktorý sme tak radi vídavali; bez pohladenia, ktoré by sme tak veľmi potrebovali... Ostanú len igelitové tašky plné neužitočných vecí a káva z automatu rozliata na dlážke ako dôkaz toho, že tu niekto naozaj bol.

Pamätám si na letá, kedy sme navštevovali dom starých rodičov a zakaždým to pre nás bolo jedno veľké dobrodružstvo. My, deti z paneláku, sme sa tak konečne dostali na čerstvý vzduch, niekde, kde sa o nás mama nebála, keď sme vyšli na ulicu. A to boli hry! Skrývačky v dome, ktorý sa nám vtedy ponášal na palác; hry na princezné alebo banditov, ako kedy. Všetko bolo také veľké a my takí malí. A dospeláci takí...dospelácki. Len starká pri nás vždy stála. S neoblomnosťou svojej lásky ospravedlňovala všetky naše vylomeniny. Nech boli akékoľvek.

Pamätám si na letá, keď už návštevy starých rodičov pre mňa neboli takým veľkým dobrodružstvom. Zrazu tam už nestál žiaden palác, iba obyčajný, starý dom. A rachot z blízkych železiarní. A štrnásť-pätnásťročné dievča, ktoré malo vlastnú hlavu, a tou išlo proti všetkým. Vrátane srdečnej starkej. Ale ona ľúbila dievčinu o to viac, o čo menej si to zaslúžila.

Nie je ťažké si spomenúť ani na posledné roky, keď som starú mamu navštevovala cez víkendy. Len trochu bolestivé. Palác tu nestál už dávno. Len teplé hniezdo plné smiechu a spoločných rozhovorov. Ale predsa len. Čosi v jej očiach naznačovalo, že to už nie je ako predtým. Starká, ako sme ju vždy familiárne nazývali (a to nielen my, jej vnúčatá), bola chorá tak dlho, že si ani nepamätám, kedy sa to vlastne začalo. Ale i napriek tomu, so sťaženým dýchaním a s bolesťou v nohách, sa vždy snažila, aby bol každý vôkol nej spokojný. Nebola človekom, ktorý by sa len sťažoval a keď sa niečo malo urobiť, tak poriadne a načas, a taká bola celý svoj život, až do konca. Preto sme ju veľmi ľúbili.

Ale smrť je ako zemetrasenie. Neviete, kedy príde a vy sa zrazu musíte naučiť žiť s ruinami vo svojom srdci.

Navždy v spomienkach.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?